5. apríla 2022
5. apríla 2022 Popri vojne na Ukrajine sme mali možnosť vidieť aj svetlejšiu stránku ľudskosti - ľudí z rôznych prostredí, ktorí sa spojili, aby pomohli tým, ktorí to potrebujú. ASSIST pôsobí v Poľsku od roku 2011 a mnohí členovia našej komunity ASSIST sú v prvej línii humanitárnej...
Joanna Martyni-Orenowicz P ’11, P ’15, koordinátorka pre krajinu
“Situácia je veľmi napätá. Z Ukrajiny som doručil veľa tovaru, ktorý sa má rozdeliť medzi ľudí v núdzi. Žena, ktorá sa starala o moju matku, je Ukrajinka. Teraz pracuje pre inú rodinu, ale zostali sme v kontakte. Prežíva veľmi ťažké obdobie, pretože jej syn, ktorý dva roky pracoval v poľskej továrni, sa rozhodol vrátiť a bojovať za svoju krajinu. Utešujem ju, ako len môžem, a dúfam, že prežije v dobrom stave. Je to nočná mora pre každú matku.”
***
Lena Nowaczek, ASSIST ’21, Kingswood Oxford School
“Chodím do medzinárodnej školy v Oxforde, takže veľa mojich kamarátov je z Ukrajiny a Ruska. Niektorí z nich sa po našich semestrálnych prázdninách vrátili s oneskorením, pretože nebolo možné cestovať. Na ďalšie prázdniny sa domov nevrátia, pretože sa nemajú kam vrátiť. V našej škole sú ľudia, ktorých otcovia sa rozhodli zostať na Ukrajine bojovať. Ako komunita sa snažíme zapojiť, ale zrejme nič nemôže zmierniť ich bolesť a strach spôsobený situáciou. Moji rodičia v Poľsku doteraz prijali 3 rodiny z Ukrajiny. Veľa ľudí prišlo bez ničoho; bez peňazí, bez oblečenia, bez plánov. Bolo pre nich veľmi ťažké zistiť, čo majú teraz robiť.
Mám aj priateľov, ktorí boli dobrovoľníkmi na poľsko-ukrajinskej hranici. Hovoria, že neboli pripravení na psychickú náročnosť tejto úlohy. Pomáhali, ako mohli, ale po troch dňoch sa vrátili domov, pretože sa nemohli pozerať na všetky tie tragédie.
Táto vojna podkopáva hodnoty, ktoré sme budovali celé roky. Je tak ťažké sledovať, čo sa deje, a ani si neviem predstaviť, ako sa musia cítiť ľudia, ktorých sa to osobne týka. Dúfajme, že mier čoskoro zvíťazí.”
***
Ola Zolkowska, ASSIST ’16, Wayland Academy
“Nikdy nezabudnem na ten deň, na to štvrtkové ráno, keď som sa dozvedel o ruskom útoku na Ukrajinu. Čo môže znieť smiešne, je to, že som sa o tom dozvedel z meme. Už nejaký čas nesledujem médiá, pretože presýtenosť témami o pandémii a iných nepríjemných správach o poľskej vláde ma nielen zarmútila, ale aj znepokojila, takže som sa na nejaký čas rozhodol odfajknúť všetky médiá a vymeniť ich za obsah pre šteňatá.
Keď som videl meme, vedel som, že sa muselo stať niečo naozaj vážne, pretože meme sa objavujú až niekedy po “veľkých” udalostiach. Tento sa objavil ráno. Okamžite som išiel na prvý článok, ktorý som našiel na internete, a nemohol som uveriť tomu, čo som čítal, takže som čítal a čítal a čítal a nakoniec som meškal do práce.
Bol to jeden z najťažších dní, keď som sa na niečo sústredil, bolo pre mňa neskutočné hovoriť o číslach, podieloch na trhu, excelových tabuľkách, zatiaľ čo naši ukrajinskí susedia boli pod útokom. Nikto sa nedokázal na nič sústrediť. Naša práca sa mi zdala taká zbytočná.
Nasledujúce dni boli ešte horšie. Najprv sme to popierali. Mysleli sme si, že je to len zlý sen, z ktorého sa na druhý deň prebudíme. Ale pokračovalo to a deje sa to dodnes, v 21. storočí. Stále nedokážeme pochopiť, že je to vojna, skutočná vojna.
Týždeň po tom, ako sa to začalo, sme s priateľmi prešli od popierania k úplnej mobilizácii, pretože čoraz viac ľudí na Ukrajine si začalo uvedomovať, že sa to naozaj deje, a začali prichádzať do Poľska, aby požiadali o azyl. Za jeden víkend sme zorganizovali tony krabíc s potrebnými vecami na hranici. Pomoc prichádzala zo všetkých strán, keď sme začali zverejňovať príspevky na Instagrame. Poľský instagram sa hemžil príspevkami o tom, čo je potrebné, kam to doručiť, kto to ide na hranice prepraviť. Bola to ako veľká sieť správ, ktorá sa každým dňom len zväčšovala a zväčšovala - pribúdali príspevky o pomoci, ktorá je potrebná, pribúdali ľudia, ktorí hľadali byty, dopravu, hľadali svoje rodiny, domáce zvieratá, všetko. Instagram explodoval láskavosťou ľudí a ochotou pomôcť.
Zbierali sme všetko od oblečenia cez lieky až po klietky na prepravu zvierat a privážali sme to na špeciálne kontrolné stanovištia s veľkými prepravnými autami, aby sme to dopravili na hranice. Zorganizovali sme aj skupinu 30 priateľov s autami, aby priviezli utečencov z hranice. S viac ako 9 autami sme za jeden víkend prepravili viac ako 2 000 ľudí. Neustále sme na telefónoch kontrolovali voľné miesta v útulkoch, byty a rodiny, ktoré boli ochotné prijať našich ukrajinských bratov a sestry. Cítili sme sa aj bezmocní, pretože keď sme boli na hraniciach a videli tisíce ľudí, ako sa škvrnia v chladnom počasí, väčšinou matky s deťmi, chceli sme všetkým pomôcť, ale nemohli sme. Každým dňom sa však zapájalo čoraz viac dobrovoľníkov a všetci sme sa snažili urobiť všetko pre to, aby sme pomohli čo najväčšiemu počtu ľudí.
Zorganizovali sme tiež dočasné centrum pre utečencov v jednom z varšavských klubov. Nakúpili sme matrace, plachty a potraviny. Každý deň sme mohli ubytovať 50 ľudí, ktorí čakali na pridelenie alebo na to, aby ich iní vzali niekam, kde to bolo možné. Boli tam veľké rodiny s deťmi vrátane afganských a sýrskych mužov, ktorých v iných centrách neprijali. Jedným z najdojemnejších momentov, ktoré som zažil, bolo, keď mi jeden starý muž povedal, že sa 2 týždne nesprchoval, a keď som mu ukázal sprchu, začal mi bozkávať ruky a od vďačnosti sa rozplakal. Bolo to srdcervúce.
Je tak ťažké zhrnúť čo i len desatinu toho, čo sa v poslednom čase stalo, pretože všetko sa stále zdá také neskutočné. Stále nemôžeme uveriť, že je možná taká krutosť a porušovanie všetkých ľudských práv, a pritom sa to deje hneď vedľa nás. Je len šťastie, že sme to neboli my, mohol to byť ktokoľvek. Ukrajinci prišli v okamihu o všetok svoj životný majetok, o všetky úspory, o svoje domovy a mohol to byť ktokoľvek z nás. Preto každý deň pomáhame, ako sa len dá. Je to také ťažké, ale pre utečencov je to ešte ťažšie. Ľudia ešte stále nie sú po pandémii psychicky pripravení a musia prejsť ďalšou traumou. Čo sa zmenilo, je to, že ľudia sú v Poľsku jednotnejší, viac ako kedykoľvek predtým.”